reklama

Pán ciest

Nakoniec sa Lee rozhodla klamať. Nie, nestačilo iba jednoducho mlčať, obísť horúcu tému, šikovne sa vykrútiť, nenechať sa nachytať na žiadnom slovíčku, pretože sa to rozhodne nijako nedalo. Klamať, zatĺkať, nepriznať. Do rozhovoru vloží niekoľko viet, ktoré zakrivia skutočnosť tak, aby Lee nebola nútená urobiť ďalšie únavné a nepríjemné kroky. Zatiaľ.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Vedela, že je to dočasné, pretože všetko je dočasné, ibaže z týchto vecí trčali ostré hroty podobajúce sa dlhému plotu okolo fary jej otca. Obliala ju horúca vlna. Potom otvorila oči a uvidela žltozelené lány vysokej trávy, ktoré sa ohýnali pod náporom vetra. Pripomínali morské vlny, bola to dokonalá ilúzia, akej v živote niet, zašeptala Lee. Potom mrzuto nakopla koleso a znova sa oprela o blatník.

Slnečné lúče sa jej opierali o chrbát, ohnivý kotúč menil farbu a pomaly, Lee si bolestne uvedomila, že nezadržateľne zapadal za vystrihnutý obzor, čo znamenalo koniec ďalšieho dňa. Preložila si nohu cez koleno a zapálila cigaretu. Pozerala do diaľky na sivé a tmavé škvrny, kde museli byť domy a ďalšie mestá, cesty a ľudia. Vedela, že sa bude musieť do výmeny prasknutej pneumatiky nakoniec pustiť ale bolo teplo a mala tisíce dôvodov, prečo sa nepohnúť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lee bola v podstate kočka. Dlhé nohy, plné pery a krátke čierne vlasy. Prsia vydúvali čierne tričko, neboli veľké ani príliš malé, zadoček okrúhly, niekto by možno namietal, že trocha väčší ale rozhodne stále pevný. Lee k smrti nudili a rozčuľovali skúmajúce živočíšne pohľady. 

Auto, staručká corolla, ktorá sa nevzdávala a so zaťatými zubami poslušne hltala stále ďalšie kilometre, stála na krajnici s prasknutým predným kolesom. Bol to vlastne jej nápad, že si zaobstará ojazdené auto aby mohla na univerzitu takpovediac po pansky, hoci otec s tým nesúhlasil. Nakoniec sa podvolil, pretože nechcel aby robila veci iba kvôli nemu, pretože sa rozhodol nechať jej voľnosť aby si uvedomila čo vlastne znamená zodpovednosť. Jednoducho trpel, bál sa tak, ako dokáže rodič o svoje dieťa. Bolestne. Skutočne. Viac ako smrti. To povedala Maťa, keď sa včera večer lúčili na autobusovej stanici.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lee spozornela. Niekoľko metrov za jej autom zastavil biely športiak. Okrúhle svetlá zhasli, motor stíchol.

Sprvu sa zľakla, pretože po svete chodia predsa rôzni ľudia. Ale doteraz nikto nezastavil, napadlo ju, pribehla ješitnosť a potichu povedala. „Bastardi."

Dvere sa otvorili a vystúpil chlap. Nebolo to vystúpenie v pravom zmysel slova, skôr si Lee pomyslela, že sa to podobá na únik motýľa z kukly. Keď sa nakoniec postavil vedľa svojho nízkeho auta, Lee takmer zapískala. Chlap v stredných rokoch oblečený do džínsov, bieleho trička a krátkej športovej bundy s nápisom St. Louis Blues vyzeral ako tie ležérne týpky z lesklých stránok v časopise pre dámy. Dojem kazilo mierne krívanie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lee so záujmom pozerala na približujúcu sa postavu. Zavrhla všetky možnosti masového vraha. Niekde vzadu ešte vládla panika ale ako náhle ucítila skúmavý, veselý pohľad, inštinktívne sa narovnala a vystrčila prsia dopredu. Dokonca opätovala úsmev a zahodila nedofajčenú cigaretu.

„Vidím, že máte problém," riekol chlap, len čo pristúpil - dokonca odhadol jej bublinu - a zastrčil si prsty za čierny opasok.

Lee chcela povedať, nemám problém, stačí ak mi vymeníš koleso a ja odfrčím preč, ale zdržala sa. Potom ešte mohla povedať, vzdávam sa, tak ukáž aký si žrebec, baby. Pozrela na koleso, prikývla a z jej úst vyšla priškrteným hlasom prekvapivo jednoduchá veta. „Dostala som defekt."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chlap prikývol a pošúchal si bradu. „Pozriem sa na to."

Tentoraz prikývla Lee a nasledovala ďalšia oznamovacia veta. „Ja s tým nepohnem."

„Volám sa Adam," povedal skôr ako sa zohol a podal jej ruku.

Dotyk bol príjemný, ruka pevná, suchá a teplá. Adam vyzeral dobre, mohol mať niečo pred tridsiatkov, ploché brucho a široké ramená. Krátke hnedé vlasy a modré oči. Na brade mal jamku, čo sa Lee pozdávalo a úzka zarastená tvár s vystupujúcimi lícnymi kosťami vyzerala nezbedne. Lee prižmúrila oči a na okamih dlhšie podržala ruku, čo si vôbec neuvedomila.

„Rezervu máte v kufri, však," otočil sa Adam. Nevyzeral prekvapený. Akoby sa mu to stávalo bežne. V obchode, v práci, pri stretnutí, pri nakupovaní, pri spovedi. Lee sa konečne spamätala, z tváre jej zmizol zasnený výraz a odlepila sa od blatníka.

„Ukážem vám," vystrela ruku.

Adam sa nevedno prečo zasmial. Lee iba pokrčila ramenami a šla dozadu otvoriť kufor. Dočerta, pomyslela si Lee, je nečitateľný, čo ma privádza do zúfalstva. 

„Nebude to dlho trvať," poznamenal Adam.

Lee dvihla plecia, čo mohlo znamenať napríklad: mne je to jedno, či si pri mne alebo niekde Zároveň sa Lee v duchu vyhrešila. Potom však rýchlo povedala. „V pohode, mám kopu času."

Adam prikývol, otvoril kufor a začal hľadať rezervu pod hŕbou odložených vecí.

„Som rada, že ste zastavili," prinútila sa Lee poďakovať.

„To hej, veru hej," usmial sa a na chvíľu zastal, aby sa rozhliadol okolo. Potom dodal zvláštnym hlasom. „Určite by sa tu skôr, či neskôr ukázal."

Zasa to nebude výmena motora, tak sa upokoj, povedala si v duchu Lee. Pozerala na jeho chrbát a odhadovala Adama. Čo len môže robiť, hútala, je ženatý, má deti, azda nie je prihriaty, dopekla. To by bola fakt smola.

„No, viete, určite tu nejazdíte často, pretože inak by ste si ho všimli."

Adam pokračoval začatej téme. Zjavne mu to robilo radosť. Lee si uvedomila, že každý má svoju obľúbenú tému. Napríklad móda, politika, skúškové obdobie. Alebo tie tajné pochody v tele, však Lee.

Lee sa dnes ráno pozrela do zrkadla, dvihla ruku a prisahala. Možno by sa to niekomu zdalo detinské. Lee potrebovala skórovať ako vravela Maťa z vedľajšej posteli na intráku, kde bývali. Maťa ležala v spodničke a tričku na posteli a tlačila do hlavy mikroekonomiku. Lee neskôr prišlo zle a uvedomila si pravdu v celom rozsahu. Sedela na porcelánovej mise, ktorá ju chladila a myslela na tisíce malých skladačiek z mozaiky života a cítila ako ju to neznesiteľne tlačí do diery odkiaľ niet úniku. Pokúšala sa povedať nahlas, na čo myslela po nociach a vlastne stále, ale nedokázala to. Potom skúsila aspoň úplne potichu, ale nevyšiel z nej ani hlások. Od hrôzy si zakryla ústa. Dostala kŕč a Maťa sa doslova prebila dnu, aby videla jej slzy, plač a otváranie úst bez jediného zvuku. Pomohla jej z podlahy, objala a povedala. Všetko bude v poriadku. 

„Chcete naznačiť..."

Adam prikývol. „Volajú ho Pán ciest."

Lee sa pousmiala. Dnes ju ešte nikto nerozosmial. Dostavil sa známy záchvat, kedy to jednoducho nejde zadržať. Vybuchla v zvonivý smiech a nedokázala prestať. Akoby všetky problémy na chvíľu prestali existovať. Smiala sa niekoľko minút, kým si neuvedomila, že ubližuje. Ešte sa stihla v duchu opýtať, prečo si vlastne ubližujeme, keď milovať je také krásne?

Adam pokračoval. „Nežartujem. Teraz jazdí na čiernej dodávke."

Lee so stisnutými perami prikývla, rozhodnutá neveriť mu ani slovo.

Adam sa narovnal a s vážnym výrazom v tvárí povedal. „Ja naozaj nežartujem."

Jeho tvár sa zmenila. Oči horeli a pery boli zrazu úzke ako nenávisť stlačená parným valcom.

Lee prehltla naprázdno. „V poriadku. Len to nie som schopná uveriť. Desíte ma."

„Je to ťažké. A keď nad tým teraz rozmýšľam, myslím, že to bola vždy čierna dodávka. Tá farba je znamením," vzdychol Adam, akoby strašenie bola jeho práca.

Pozrel na Lee a poznamenal. „Viete o tom. Budete pripravená. To mi stačí."

Adam nečakane dokončil robotu. Odkotúľal koleso dozadu a naložil ho. Potom buchla kapota a čaro bolo preč. Až keď sa Adam pozeral na dvíhajúcu cestu v kopcoch, nad ktorou sa vlnil zohriaty vzduch, Lee sa z ničoho nič opýtala. „Už ste ho stretli?"

Adam sa otočil, potľapkal nohu akoby na to čakal a bezfarebným hlasom povedal. „Raz som ho takmer dostal. Bol som však nešikovný. Konal som unáhlene. Je naozaj ťažké ho chytiť."

Lee sa viac nepýtala. Adam použil slovo dostal, čo mohlo znamenať hocičo, ale skôr to zaváňalo niečím zlým. Niekde vzadu sa rozozvučala poplašné svetielko. Čo bolo najhoršie, Adam sa jej zdal sympatický.

„Možno sa ešte uvidíme," zasmial sa a ukázal zdravé zuby.

Potom rozhodil rukami, uklonil sa, ako to robievali šľachtici, odkrivkal hojdavým krokom k autu a znova nastúpil tým trhaným pohybom akoby sa skladal na sedadlo vesmírnej rakety. Lee ucítila jeho vôňu, ktorá sa rýchlo strácala, spomenula si na svarovského drahokamy v časopise pohodenom v kúpelni a modré fialky zasadené v žltom hrnčeku, ktoré nechala na podobločnici. Lee stála a usmievala sa. Musela si priznať, že sa s ním cítila dobre, už si nahovárala všelijaké veci ale zároveň sa začala červenať, pretože sa jej to zdalo trápne. Až na ten zúfalý pokus vystrašiť ju. Lee pokrútila hlavou, hoci musela priznať, že ju to vzrušovalo. A keď ju obchádzal krátko zatrúbil.

Chvíľu pozerala ako sa stráca športiak na ceste a mizne v malú bodku. Uvedomila si, že je veľa hodín, začínala byť hladná a domov musela odšoférovať ešte kus cesty. Zahasila cigaretu, prisahala, že len čo dôjde domov, prestane s fajčením, vyklopí na stôl všetko vrátane pokazenej ročníkovej práce, nasadla do auta, naštartovala a zapla rádio. Ozval sa Phil Collins, Lee sa pohodlne usadila a zapla si pás. Pridala hlas a pokúšala sa zabudnúť na vetu, ktorú sa snažila povedať ráno, keď sedela na porcelánovej mise. Niečo sa v nej zaseklo. Spomenula si na svoj plán. Klamať, predstierať, že je všetko v poriadku. Znova ucítila kŕč a zhlboka dýchala.

Lee zaradila jednotku, pozrela do zrkadla, nechala prejsť dve autá, ani jedno z nich nebola čierna dodávka, potom vyšla na cestu a po chvíľke zaradila dvojku. Ruku držala na rýchlostnej páke, začala si pospevovať a prestala myslieť na zlé veci. Cesta sa tiahla do kopcov, minula maličkú benzínku a domy rozťahujúce sa po oboch stranách krajnice. Do kopca viedli dva pruhy. Lee podradila a vybrala si ľavý rýchlejší, rozhodla sa starčeka nešetriť. Motor hučal ale auto poslušne naberalo rýchlosť. Lee sa rozhodla zostať v ľavom pruhu. Cez nohu ako snímač sa jej do tela prenášali vibrácie. Pocítila mierne mrazenie, rýchlosť ju opantala. Pomaly sa stmievalo a zhora sa spustili kvapky. Lee napadlo, že to mohla vyriešiť cez telefón. Ahoj oci, to som ja, všetko je okej akurát sa chystám pod nôž, to dieťa nechcem, o týždeň som doma, pa. Golierikova dcéra, tak na ňu vykrikovali deti. Chytila sa za brucho, tam niekde by to malo byť a rozmýšľala, aké to bude po tom. Možno nemala nikomu nič povedať, iba ísť a nechať si to zobrať. Ale vedela, že jej otec si to jednoducho nezaslúži.

Vlastne mala strach. Bola presvedčená, že otec bude pri nej stáť, hoci. A na to hoci sa jednoducho nevedela pripraviť. Ledva vyšla hore a zišla po serpentínach dole, ukázala sa kolóna.

„Do pekla, to potrebujem najmenej," vzdychla si.

Svetielkujúci had sa iba pomaly posúval. Takmer krokom sa blížili k havárii. Lee videla hasičov. Policajt chodil od auta k autu a niečo vysvetľoval. K stiahnutému okienku, cez ktoré dovnútra padali studené kvapky sa nahla unavená tvár.

„Ste sama? Všetko v poriadku?"

„Áno, iba mi vadí ta kolóna predo mnou."

Policajt sa usmial. „Ešte chvíľu to potrvá. Nejaký blázon narazil do čiernej dodávky. Skončili v poli ale olej a zvyšky musia stiahnuť z cesty. Buďte opatrná."

Lee prikývla. Zatiahla okienko a chvíľu pozerala na kvapky, ktoré odvádzali stierače s monotónnym vŕzganím. Keď sa dostala k miestu znova spomalili, čakali nekonečné minúty, kým ich policajt pustí. Niekoľko metrov od cesty si všimla biely športiak prevrátený na bok, ktorý sa skrýval za blikajúcou policajnou dodávkou. Studená ruka jej zovrelo srdce. Lee musela naprázdno prehltnúť. Nebolo pochýb, že to bolo Adamove auto. Všimla si zelené pruhy na preliačenej kapote. Pomaly, takmer krokom šla okolo rozbitého auta, z ktorého viseli kusy plechu a plastu. Lee pevnejšie uchopila volant a uvedomila si, že nahlas opakuje. „To bol predsa Adam, panebože. To bol Adam."

Museli na ňu zatrúbiť, aby sa pohla. Telo už bolo vo vreci. Neďaleko v poli sa ukázala rozbitá čierna dodávka, otvorené zadné dvere vyzerali ako bezzubé ústa smejúce sa do tmy. Lee si spomenula. Pán ciest. Stíchla. A potom chcela, veľmi chcela, aby to nebolo Adamove telo.

Zastavila na odpočívadle a založila si slnečné okuliare. Rozhliadla sa okolo a zistila, že sa tu vlastne nič nezmenilo. Spoznala kopec a tmavé lesy, ktoré vôbec nevyzerali nepriateľsky. Určite tu vyrástlo pár domov, ktoré si vtedy nevšimla. Potom tu bol nový asfalt, po ktorom prešla rukou aby spomienky dostali silnejšiu príchuť. Stromy popri ceste boli staršie a rozkvitnuté koruny vrhali príjemný tieň. Autá prechádzali okolo s vytrvalou zúrivosťou.

Lee prehltla nasucho. Vyrovnala si šaty a obišla auto. Otvorila zadné dvere. Na sedačke sedel chlapček a tíško odfukoval. Lee pozorne sledovala profil jeho tváre. Začínajúce vystupujúce lícne kosti, blond kučeravé vlásky a okrúhly noštek. Zvuk prechádzajúcich áut ho prebudil. Chlapča sa strhlo, keď uvidelo Lee tvár tak sa upokojilo. Dvihlo ruku, pohladilo ju a potom sa zvedavo tlačilo s hlávkou von. Lee sa usmiala, vypla pásy a zobrala chlapča na ruky.

„Mamka je trocha sentimentálna, Adamko," riekla veselo a pobozkala chlapča.

Pozerala na vlniace sa lány vysokej trávy, pripomenulo jej to more a zacítila vôňu priamo v nose. Ešte si spomenula na vôňu fialiek, chuť vzduchu a rozhovor do noci s otcom. Zacítila Adamkove pršteky vo svojich vlasoch, teplý dych na líci. „Môžeme ísť," povedala a tajomne dodala. „Už si počul o Pánovi ciest? Môžem ti porozprávať."

Fero Juhasik

Fero Juhasik

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Žijem a pracujem v Košiciach. Zoznam autorových rubrík:  PoviedkyNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu