Magelan

Pred niekoľkými týždňami - alebo mesiacmi? - sa magma predrala pomedzi skaly a vyrazila s ohromnou silou. Vesmírna stanica Magelan na planéta Venuša sa naklonila a časť zaliala žeravá láva. Viac ako polovica posádky zomrela ihneď, ošetrovňa bola plná stonajúcich čiernych tiel, ktoré rýchlo umierali. Nedokázali sme im pomôcť. Dlhé hodiny sa konštrukcia triasla a stonala pod tlakom. Steny sa prehýbali a podlaha sa vlnila. Radarový systém sa prepadol. Pristávacia plocha a výrobníky vybuchli a zhoreli ako zápalková škatuľka. Zatvorili sme dvere a preniesli množstvo potravín. Dlhé hodiny sme improvizovali, vyrábali prístroje a prepájali kilometre potrubia. Zachránili sme skleníky. Prerobili zbytky výmenníka. Nestačilo to. Trvalo to nekonečných osemdesiat hodín. Odpadávali sme od únavy a zaspávali pri práci. Zostali sme šiesti. Cítim plyn, zvláštny nasladlý pach, ktorý sa šíri po stanici ako mor. Oči si len ťažko zvykajú na šero, ktoré tu vládne. Energie ubúda. Najväčšiu časť energie sme presunuli do skleníkov a biomechanizmov, ktoré recyklujú odpad. Kráčam po chodbe a moje kroky sa odrážajú od stien do neznámej ničoty, ktorá nás pohlcuje a okráda a naše úbohé duše. Akoby kráčalo iba telo. Biologická hmota, svaly a sieť nervov. Vychudnuté telo žije v rytme počítačového cyklu. Monotónna robota už neprivádza do zúfalstva, sme šialení a preto mlčíme a chodíme spať, jesť a vylúčiť odpad ako krysy, ktoré sa snažia prežiť. Pristúpili sme na tempo, ktoré z nás strháva kožu a odhaľuje vnútro. Počujem kovový zvuk, ktorý sa odráža od stien a zaniká niekde vzadu pri reaktore. Snažím sa nemyslieť na zimu, odporné jedlo a mútnu vodu. Jaz má mastné a špinavé kučeravé vlasy, ktoré mu stoja okolo hlavy. Usmieva sa a stále hovorí o dodržiavaní pravidiel. O zlepšení stravy a vody. My nič necítime. Už dávno nič necítime. Jaz je vo vytržení. Nespí, iba stále pracuje na elegantnej smrti. Chceli sme rozobrať jeho robota, ale nakoniec sme si uvedomili, že nám je na nič. Malé reaktory by sme nedokázali použiť. Robot Zaq chodí stále za Jazom. Sú ako bratia. Najradšej by som ho vyhodil do vesmíru ale iba by to zhoršilo vzťahy medzi nami. Hľadám iného nepriateľa. Možno ak nájdem Kika. Neskôr, o pár hodín, keď do seba natlačím príšerný odpad, idem na ošetrovňu. Vlečiem sa po chodbe, dvakrát zatočím, cítim ako mi uniká energia, slabnem. Vyzerám choro, som bledý a tvár mám strhanú. Pred niekoľkými dňami som sa prestal holiť. Tvár v zrkadle mi naháňala strach. V očiach som videl šialenstvo. Líza je stále v kóme. Chodím ju navštevovať každý deň. Nosím jej knihy a čítam obľúbené odseky, aby nezabudla ako je tu krásne. Kým som mal elektrické články, púšťal som jej hudbu. Aby rýchlejšie vyzdravela. Oči mám unavené a napuchnuté. Prídem, sadnem si a rozprávam. Čo som urobil, ako sa majú ostatní, ako sa nám darí. Oči bojujú so svetlom. Biela farba mi vráža do hlavy obrovské kliny. Pozerám cez sklo. Z úst mi vychádza para. Necítim chlad. V duchu sa pýtam, či to nie je márnica. Celý Magelan je iba márnica. Vojdem dnu a sadnem si k posteli. Prístroje pracujú miesto jej tela a kradnú nám energiu. Ja to viem, Jaz to vie, Kik to vie. Doktorovi je to jedno. Všetci to vieme ale mlčíme. Rozhovorím sa. Telo je oblečené do dlhej bielej košele. Vlasy rozpustené na vankúši. Ak by sme na tom boli dobre, ležala by v kryogénnej trubici. To by som ju ale nemohol chytiť za ruku. Telo je na dotyk teplé. Prekvapuje ma to. Uvedomujem si, že v našich telách koluje už len duša. Pozerám na jej dvíhajúcu hruď a spomeniem si na sexuálny pud. Začnem sa smiať. Stanica je ako hrob. Mŕtve telá chodia po tmavých chodbách, snažia sa navzájom vyhýbať, nerozprávať o udalostiach na najmodernejšej stanici. Vieme, že príde čas, keď budeme musieť uzatvoriť ďalšie miestnosti a chodby. Zoberieme zvárací agregát a budeme ho ťahať po zničených chodbách, v kalnej vode po členky. Väčšinou to robíme všetci traja, pri práci sa striedame. Rýchlo sa unavíme. Dvere uzamkneme, preložíme plátmi ocele a zavaríme. Ocele je tu teraz dosť. Priestor sa postupne zmenšuje, hrozí nám, že sa stretneme v jednej miestnosti, so zúrivým a krutým pohľadom zapichnutým jeden do druhého. Liu je hore a čiastočky jej tela cestujú vesmírom. Liu zhorela v žeravej láve za pár minút. Už jej nepožičiam svoju kosť. Prídu chvíle, keď jej závidím. Ale potom sa vzopnem a chcem prežiť. Poraziť Jaza, Kika a doktora. Prežiť. Jaz má ruky po lakte v odpade. Pozerám na jeho ohnutý chrbát a rozmýšľam nad vecami, ktoré by mi nikdy nenapadli. Zrazu sa otočím a obsah žalúdka vyvrátim von. Čierna tekutá hmota sa rozleje na podlahe. Jaz má stále ruky po lakte v odpade. Niečo rozpráva ale nevnímam ho. Tekutého odpadu máme tisíce litrov. Filter z kremíka jeden. Vyhliadky žiadne. Iba ak by sme sa naučili jesť odpad. Jaz pracuje dvadsať hodín denne. Ja viem, že je to zbytočné. Stroje na recykláciu vypadávajú a my nemáme súčiastky. Ešte šťastie, že sa nám podarilo zachrániť generátor. Ak by sme ho nedovliekli dnu, o chvíľu by sa znížil tlak a kyslík by sme za pár hodín spotrebovali. Po tele mám jazvy a vredy. Telo spaľuje zvláštna horúčka. Na túto chorobu liek nie je. Rany si natierame, aby sme nedostali infekciu. Kik sa skrýva. Stále sme ho museli hľadať a nútiť aby prišiel jesť. Až doteraz sme sa oňho starali. Sme však unavení. Viem, že Kik je niekde tu medzi nami. Dúfam, že si chodí zobrať nejaký proviant do jedálne. Keď tam sedím s Jazom, je prestreté pre piatich. Jaz rozpráva o biomechanizmoch a snaží sa ma presvedčiť, že sa to vyrieši. Už dávno ho nepočúvam. Doktor zvykne jesť sám. Vlastne som zabudol, či je Kik muž, alebo žena. V podstate je to jedno. Musím spomenúť aj Alexa. Alexa sme zatvorili v pracovni. Zbláznil sa. Celé dni nás presviedčal, že po nás prídu. Tvrdil, že zachytil signál záchrannej lode. My však vieme svoje. Nepríde nik. Zomrieme tu od hladu alebo sa pozabíjame. Doniesol som nôž z kuchyne a odložil pod matrac. Alex nás zobudil, vlastne sme ani nespali, pretože už dávno nedokážeme spať. Počúvame ako žije stanica, či generátor funguje. Ak by sa odmlčal, za pár hodín je po nás. Alex nás vyrušil, vytrhol z tohto blúznenia a nahnal k počítaču. Polámaná anténa, ktorá odolávala krutému počasiu niečo zachytila a Alex ukazoval na monitor. Signál vyhodnotil ako spojenie so záchrannou loďou. Prekvapene sme pozerali na monitor a Alex tancoval po miestnosti. Trvalo niekoľko hodín, kým sa nám podarilo správne vyhodnotiť signál. Na druhý deň som sa rozprával s Jazom. Myslím, že to bol posledný normálny rozhovor. Ale nie som si istý. O dva dni sme Alexa zatvorili do jeho vlastnej pracovne. Často sa opakujem. Hovorím tie isté slová a spájam ich do podobných viet. Kráčam rovnakým krokom, akoby som ich počítal a sledujem svoj dych. Vykonávam tie isté pohyby. Naprogramoval som svoje telo tak, aby najprv vždy analyzovalo informácie. Až potom konám. Ušetrím množstvo energie. V noci si ľahnem a spím do rána bez pohnutia. Keď zacítim smäd, prinútim sa k spánku. Hlavu neotáčam. Schudol som a svaly sa mi zmenšujú, už nedokážem dvihnúť kreslo nad hlavu. Snažím sa prežiť. Choroba nás zožiera zaživa. Mám podozrenie, že sme boli ožiarení. Možno preto sa Kik skrýva. Aby sme nevideli jeho utrpenie. Alex dlho búchal na dvere. V noci som rozmýšľal, či jeho telo nepoužijeme. Zatiaľ som to Jazovi nepovedal, ale určite na to myslí aj on. Na šťavnaté mäso. Na teplú stravu. Alex ešte asi žije. Nechali sme mu iba mútnu vodu. V noci vstanem, mojím telom lomcuje triaška, vytiahnem nôž a takmer vypadnem na chodbu. Neobliekam sa, kráčam potme ako lovec pomaľovaný farbami. Priam cítim krv, naporcované kusy mäsa. Zrazu sa zatackám, v hlave pocítim silný výbuch, opieram sa o stenu. Po lícach mi stekajú slzy. Stále kráčam, už neviem kto som, ani čo tu robím. Zastanem pri dverách. Plačem. Všimnem si, že sú otvorené. Dostanem strach, stojím ako stĺp a nedokážem sa pohnúť. Dvere sa dajú otvoriť iba zvonka. Predstavujem si, čo sa deje dnu. Do tela sa mi vracia krv a duša. Ovládnem sa a po dlhom čase cítim svoje zničené svaly, vnútornosti, ktoré sa krútia ako čert, hlava sa na okamih vyčistí. Prichádzajú na mňa mdloby. Zacítim pach čerstvého mäsa, privriem oči a nozdry sa mi rozšíria. Potom padám niekam hlboko, hlboko dole odkiaľ niet návratu. Doktor sedí na svojej vysokej stoličke v laboratóriu. Vidím jeho úzky chrbát, šedivé vlasy. Zájdem za ním a posťažujem sa. Každý deň si ku nemu sadnem a hovorím. Hovorím mu, že už nepoznám strach, bolesť, pocity odchádzajú a ovláda ma zúrivosť, apatia. Doktor prikývne, pozerá do monitora a niečo mieša v skúmavkách. Napriek svojmu veku žije. Sprvu som ho upodozrieval, že má niečo odložené. Zásoby jedla a vody. Keď som to nadhodil, doktor povedal, že sa prispôsobíme. Nechce sa mi tomu uveriť. Bežné opravy mi zaberú viac času ako obvykle. Unavený si sadnem a odpočívam. Spomínam na lepšie časy. Na chvíľu si zdriemnem. Preberiem sa a chvíľu mi trvá, kým si spomeniem, čo som tu robil. Potom pokračujem v práci. Niekto sa mi mihol za chrbtom. Kútikom oka som zachytil tieň. Zastanem a obzerám sa. Ešte niekoľko hodín, kým sa dostanem do postele. Ležím bez pohybu. Rozhodnem sa, že ostanem ležať dlhšie ako obvykle. Musím nabrať silu. Nepôjdem jesť ani nikoho navštíviť. Nakoniec, oni ma môžu tiež prísť pozrieť. Dnes zostanem v bunke a budem dlho spať. Vidím doktora na stoličke. Zrazu je vyschnutý a bez pohybu. Rozprávam mu o svojich zuboch, ktoré mi pomaly vypadávajú. Nechávam mu ich na stole. Zobudím sa na bolesť. Skrútim sa a zavyjem ako vlk. Padnem na štyri, z úst mi vychádza žltá tekutina. Telo mám v ohni. Znova sa mi búria vnútornosti. Bolesť vystreľuje do chrbtice. Trvá to nekonečne dlho. Kŕč a uvolnenie, kŕč a uvolnenie, stále dookola. Keď nastane úľava, spadnem do výtokov a zaspím. Doktora som dlho nevidel. Zostáva nám viac stravy, ale sme slabý, aby sme to dokázali oceniť. Po dlhom čase som videl Jaza. Usmieva sa a neprítomne hojdá na stoličke, oči sa mu lesknú. Vkladám si jedlo do úst. Pocítim vodu na perách. Pijem. Všimnem si, že robota niet. Jaz si rýchlo vkladá potravu do úst a hltavo pije. Nespúšťa zo mňa oči. Stále sa usmieva. Chcem niečo povedať ale som ešte príliš slabý. Nôž som nechal pod matracom. Jaz sa vytratí. Dvihnem hlavu od taniera, pozriem oproti ale nikto tam nesedí. Rozmýšľam, či som nebol v jedálni celý ten čas sám. Miestnosti sú pusté a chladné. Vyhrievame iba obytné bunky. Svetlo je na minime. Kráčam po chodbe a šero mi zrazu vyhovuje. Tuším, že o chvíľu bude všetko v poriadku. Niečo, čo som nedokázal pomenovať, niečo zlovestné ako ticho, ktoré sa rozlieha na stanici sa mi vkráda do duše. Zabudol som na Lízu, ale neskôr jej to vynahradím. Všimol som si, že už necítim bolesť v žalúdku po každom jedle. Do svalov sa mi vracia sila, napriek tomu, že ich mám tenké. Dokážem zaspať hlbokým spánkom. Dýcha sa mi oveľa ľahšie. Musím sa vrátiť a dokončiť svoju prácu. Veď na tom záležia naše životy. Pôjdem aj za doktorom. Poviem mu, čo som zistil. Pozhovárame sa. Počujem ako zuní reaktor a to ma upokojuje. Možno sa pokúsim nájsť Kika. Nakoniec, aj on je člen posádky. Už sa na to teším.