reklama

Najdlhšia noc v roku

Povedal som Augbymu, aby to nechal tak. Nech sa na to vyserie. Zabuchol dvere a chvíľu sa so mnou nerozprával. Iba zúrivo poťahoval z cigarety, a keď ju vyhodil cez okno, zapálil si ďalšiu. Na kapotu padali snehové vločky. S Augbym bolo ťažko, museli ste mať filipa, aby ste s ním vychádzali. Ťahal som to s ním už osem mesiacov. Za ten čas zastrelil jedného zomierajúceho feťáka a zranil približne dvadsať ľudí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Augby miloval fyzické násilie. Ale ostatné veci - často jednoduché ako facka - priam neznášal. Augby nedokázal vybrať peniaze z bankomatu. Augby sa vždy obrátil na mňa ak mal v ruke hlavičkový papier. Ak mal ísť niečo vybaviť, povedzme navštíviť nejakú inštitúciu, strčil mi to do ruky. Choď Harper, ty si na to stavaný. U Augbyho ste si museli vybudovať rešpekt, inak bolo po vás. Ale nezazlieval som mu to. Zákony džungle platili všade. Zatočil som do vedľajšej uličky, zhasol svetlá a vypol motor."Musíme sa pozrieť do fabriky," začal som rozhovor a zapálil si cigaretu.Augby potiahol nosom, otvoril dvere a odpľul si. Na hlave mal natiahnutú čiernu čiapku a tváril sa, že som mu niečo dlžný."Starý mi to už niekoľkokrát zdôrazňoval," pokračoval som, akoby sa nič nestalo. "Jones sa nevrátil. Mickey tiež.""Boli to babráci," odsekol nazlostene Augby.Augby meral meter šesťdesiat päť aj s topánkami, postavu mal ako buldog a zavše sa mi zazdalo, že aj rozum. Napríklad pred hodinou takmer odhryzol jednému chlapíkovi ucho. Urobil to v cudzej štvrti a stačilo mu na to iba desať minút, kým som si šiel kúpiť cigarety do stánku. Zbehlo sa pri nás asi desať tvrdých chlapcov z ulice a ja som celý čas držal ruku na svojej tridsaťosmičke. Nakoniec sme to vyriešili. Augbyho som musel držať na reťazi."Možno, ale nevrátili sa," odvetil som."Poďme do RICCO," zahlásil Augby.Musel niekoho pretiahnuť, aby sa upokojil. Pozrel som na hodinky. Bolo niečo po deviatej. Ešte som chcel skočiť k Marlezovi, aby konečne zaplatil. Počkal som niekoľko týždňov, pretože som vedel, že má problémy s daňovákmi. Nie som žiadny hajzel. "Ku Marlezovi zoberieme iba bejzbolovú palicu, jasné?""Mali by sme ho poslať dole vodou," odpľul si Augby."Nemôžeme každého poslať dolu vodou. Musíme z nich dostať prachy, Augby, prachy, rozumieš?"Augby ma samozrejme ignoroval. Každého chcel poslať dolu vodou. Rieka by bola zaplavená samými mŕtvolami s podpisom: Váš Augby. Zastavte sa u Augbyho. Milujem vás. Zapálil si ďalšiu cigaretu, poškrabal sa v rozkroku a nervóznym hlasom povedal: "Ideme už? Musím niekoho pretiahnuť."Vyšiel som na hlavnú, kde poriadne zhustla premávka. Ulicu osvetľovali pouličné svetlá, tisíce malých farebných žiaroviek a ozdôb, svetlá z obchodov, reklamné pútače a vývesné tabule blikali ako šialené do noci, ľudia chytili druhý dych a vrhli sa na prvé zľavy v obchodoch. Cez prednú kapotu nám prešiel biely kruh, pokračoval hore predným sklom až zmizol. Zazdalo sa mi, že nám mesiac zlomyseľne oznamuje svoje rozhodnutie. Zotrvať dnes hore čo najdlhšie. Pred podnikom RICCO stáli dievčatá a fajčili hašiš. Augby stiahol okienko a ukázal im, aby si ju vyhonili. Zavše dokázal byť milý. Zastavil som na parkovisku a vystúpil von. Do pľúc som vtiahol mrazivý svieži vzduch. Už som nemal chuť na Augbyho trucovanie. Zapálil som si cigaretu a povedal: "Seriem na teba, ty špinavý bastard."Augby spozornel. Teraz už vedel, že to prehnal."Poďme dnu, kúpim ti kokteil, starký," povedal rýchlo. Pripálil som mu, ani som sa naňho nepozrel a bez slova sa pobral k vchodu. Pred nablýskanými dverami stál Prcek. Dvojmetrový chlap, ktorý mal bicepsy ako moje stehná, ramená ako lokomotíva a malú vyholenú hlavu vsadenú medzi ne. Hotový stroj na zabíjanie. "Ahoj, Prcek."Prcek sa usmial a zagánil na Augbyho."Nemusíš mu zlomiť väzy," upozornil som ho.Prcek zavrčal. Augby zovrel päste. Už to vyzeralo, že skočia do seba. Vedel som, že je to otázka času, ale dnes som Augbyho ešte potreboval. Surovo som stiahol Augbyho dnu za chlopne toho jeho posratého koženého saka, na ktoré bol zbytočne alergický."Dopekla, daj pozor na moje sako," zasyčal a metal sa ako úhor."Prišiel si si zapichať? Tak to urob rýchlo, pretože ešte máme prácu," zatriasol som ním.Vytrhol sa mi, ukázal na Prcka a stíšeným hlasom riekol. "Zabijem ho, veríš mi? Raz ho určite zabijem.""Dobre, ale nie dnes," ukázal som mu na krátku vysvietenú chodbu, aby pokračoval. "Dnes máme ešte robotu.""Seriem na teba.""Aj ja na teba seriem, Augby."Dnu sme vošli ako rozhádaná rodina. Sadli sme za bar a objednali niečo na pitie. Na parkete poskakovalo zopár ľudí. Augby hodil do seba dva poháriky a šiel si vybrať dievča. Už ho tu dobre poznali. Vybral si blondínu, sedieť nechal červenovlásku, ktorá sa na mňa usmievala a všetky brunety a čiernovlásky. Otočil som sa k baru a objednal si ďalší pohárik. Napadlo mi, že by som mal niečo zhltnúť, ešte sme mali celú noc pred sebou. Zavolal som Bernieho a objednal si jedlo. Začal ma otravovať svojimi hlúpymi rečami, ale nevšímal som si ho a šiel mrknúť do kasína, čo je tam nového. Pri dverách stál mladý chlapec, ktorého som nepoznal. Tuším som ho tu videl prvý krát. Uvedomil som si, ako rýchlo uteká čas. Povedal som mu, o čo mi ide a pustil ma dnu. Slabé svetlo sa predieralo cez hustý dym z cigariet. Krátke nadávky prerušovala monotónna reč krupiéra. Spoznal som tu niekoľko ľudí. Zastavil som sa pri pokri, kde bolo volné miesto a zahral si niekoľko hier. Od stola som odchádzal ľahší o niekoľko tisíciek. Cestou von ma pozdravil Zak a jedna žena, na ktorú som sa pomätal iba matne. Myslím, že som zastrelil jej manžela. Chirurg, či kto to bol. Potom som si sadol do boxu s nápisom Reservé a čakal na jedlo. Bernie ma ihneď našiel."Myslel som si, že si hore," rozkladal na stole taniere s jedlom.Vedel, ako to mám rád. Stejk, mierne prepečený na samostatnom taniery, potom príloha, taktiež na samostatnom taniery, zelenina v strednej miske v náleve. K tomu zabalený príbor. Minerálka, popolník, červené víno. A pokoj, takže ma dlho neotravoval. Určite si všimol, že mám zlú náladu. Stále som myslel na tú fabriku a Alana. Nuž, čo, nič nenarobím. Pustil som sa do jedla a myslel na príjemnejšie veci. Napríklad na moju Krásku. Ešte som nestihol dojesť a Augby bol späť. Sadol si oproti a zapálil cigaretu."Nechcem to počuť," upozornil som ho."Dobre, nepoviem ti koľko čísel som vytočil," nedal si povedať Augby, a keď si všimol ako sa napchávam povedal. "Dočerta, poriadne som pri tom vyhladol. Niečo si musím objednať." Bernie mu doniesol dvojitý hamburger, hranolky, colu. Dlho som nečakal, Augby dokázal vychutnať iba ak niekomu stál na prstoch. Zaplatili sme, chvíľu sedeli a potom som hnal Augbyho preč. Vonku začalo mrznúť a husto snežilo. Nasadli sme do auta. Augby mal očividne lepšiu náladu. Nedalo mi, aby som ho nepodpichol."Už je to v poriadku? Už sa chlapec urobil?""Ideme k tomu Marlezovi a hodíme ho rovno do rieky, čo povieš? Prečo si si nazapichal, tá červenovláska by ti dala aj zadarmo, starký," kontroval."Nehovor mi starký.""Hovorím, mal by si si zapichať. Robota ti už ide na mozog."Áut ubudlo, ale začalo sa šmýkať. Objavili sa prvé posypovacie vozy. Zastavil som pri ceste a zostali sme sedieť v aute. Na rohu ulice svietili okná malého podniku. Pozrel som na Augbyho."Poprosím ťa, iba tú bejzbolku."Augby prikývol hlavou. "Jasné, šéfe."Vystúpili sme von, prešli cez rozkopanú ulicu a vošli dnu. Dvere vrzli."Chlapci, rád vás vidím," roztiahol ruky Marlez, len čo nás uvidel.Vnútri sedelo zopár ľudí. Neodpovedali sme. Sadol som si za barový pult a zapálil cigaretu. Augby zostal stáť a pohrával sa s bejzbolkou."Kamarát, niečo sa stalo?""To sa pýtaš mňa?" Ukázal som na seba prstom a porozhliadol sa okolo."Mám mu rozbiť hlavu?" To bol Augby."Len pokoj chlapci, veď sa nič nedeje," koktal Marlez."Pozri, nemáme čas, potrebujeme tie prachy.""Nalejem vám, na účet podniku," vopchal sa za pult a rýchlo hľadal najlepšiu pálenku.Augby na mňa pozeral a čakal. V ruke držal bejzbolovú palicu a netrpezlivo ňou klopkal o pult. Bastard. Určite by mu najradšej polámal prsty. Ale čakal. Čakal, ako ma zasa odrbe."Pozri, dones tie prachy a my vypadneme," riekol som pomaly a dôrazne.Augby sa usmial. "Ty tvrďas."Mal som chuť kopnúť ho medzi nohy.Medzitým nám Marlez postavil dva poháre na stôl."Vieš, je s tým taký problém," utieral pult a ani mi nepozrel do očí."Nie, ja nevidím žiaden problém," prerušil som ho. "Tuto náš spoločný kamarát Augby dnes ešte nikomu nepolámal prsty. Síce už prefikol jednu blondínu, takže je momentálne pokojný, ale čochvíľa ho to prejde. Čo urobíš potom Marlez?""Už len zopár dní. Naozaj, taký týždeň," žobral Marlez."Marlez, o chvíľu odídem. Čo urobíš potom, dopekla, keď ťa tu nechám s tým bláznom?"Marlez preglgol, na tučnej tvári sa objavili kropaje potu."Mám vzadu desať, donesiem ich."Víťazoslávne som sa usmial na Augbyho.Ten iba skrútil pery a vypil pohárik na ex. Ešte viac sa začala ozývať bejzbolka. Môžem ťa bozať, Augby. Ja som ten pes. Vyšli sme von."Skočíme to odniesť a potom sa zastavíme u Krásky," povedal som."Asi sa z toho poseriem," odvetil Augby. "Môžeš jej prestať hovoriť Kráska? Ide mi toho zle. Zrazu si nekonečný romantik.""Je to Kráska," zopakoval som tvrdo. "Augby, ty jednoducho nič nechápeš.""Dobre vieš, kam patrí," poznamenal Augby. "Mal by si sa na ňu vykašľať. O čo ti vlastne ide? Hráš sa na samaritána?""Už som ti dnes povedal, že na teba seriem?""Vyhoď ma v EBENOS, nech si vypijem," prestal vyrývať."Ešte skočíme do tej fabriky," pripomenul som mu."Panebože, nikdy to neskončí? Tá skurvená fabrika. Kašlem na Jonesa. Kašlem na Mickeyho. Seriem na fabriku. Čo tam budeme robiť? Už sú to dva mesiace.""Starý si myslí, že tam niekde ležia. Tebe sa to nezdá zvláštne?""Nezdá. Vyhoď ma v tom posratom podniku a nedávaj mi idiotské otázky. Nech tam ležia. A tebe sa nezdá zvláštne, že ešte nemáme carery, ale sa vozíme v tomto starom sedane? Porozmýšľaj, carera."Naštartoval som a zapol kúrenie. Z úst nám vychádzala para. Zapol som kúrenie. Augbyho som vyhodil v EBENOS, potom som šiel rovno ku Kasičke odovzdať tržbu. Otvorila mi jeho tučná žena. "Chcem hovoriť s Kasičkou.""Bože, nikdy mu nedáte pokoja," odvrkla a šla ho zobudiť.Kasička bol strapatý, pod očami mal kruhy, tvár bledú ako mŕtvola. Na nohách mal papuče, zatočený bol do hnedého županu, ktorý vyzeral ako výkaly. "Doniesol si prachy? Je neskoro. A je zima. Poď dnu, nebudeme tu vonku."Vošli sme do domu, Kasička vykukol von, zatvoril dvere a v chodbe zapálil svetlo. Zhora sa ozval chrapľavý ženský hlas. "Zhasni to skurvené svetlo, chcem spať.""Zobudil som ťa? Zasa ideš v háčku?""Do toho ťa hovno. Staraj sa o svoje veci," odsekol a zapálil si cigaretu."Odlož mi môj podiel, tak ako vždy," oddelil som kopu bankoviek bokom. "Starý ťa zabije.""V ničom nejdem. Daj mi pokoj. A kde máš svojho kamaráta? Toho idiota, veď vieš.""Nie som slepý. Augbyho som vyhodil v EBENOS. A ako sa má tvoja stará? Tuším si ju dnes nepretiahol.""Dnes nemám náladu na tie reči, kámo, zaraď spiatočku," zamrmlal a počítal ďalej.Keď dorátal, zapískal. "Koho ste dnes vykradli?""Ale Kasička, my predsa nekradneme. Sme poradenská firma, či nie?"Kasička sa pokúsil vyzerať nebezpečne a zavrčal. "V ničom nejdem, rozumieš? Inak ťa zastrelím.""Starý to zistí aj sám. A potom ťa zastrelí on. Mne je to v podstate jedno," dvihol som plecia."Radšej už vypadni." Ukázal hlavou na dvere.Zapálil som si cigaretu."Vyzeráš ako mŕtvola, Kasička, vieš o tom?"V aute som si naladil kanál 69. Skončila pesnička a nejaký idiot začal hovoriť o upíroch. Chvíľu som počúval, ale zdalo sa mi, že poriadne trepe. Musel som cez Nový most, obísť Staré mesto, zabočiť na výpadovku, to kvôli bezpečnosti, a potom sa vrátiť do mesta. Kráska bývala v lepšej štvrti, samozrejme som jej na to prispieval a často ju chodil navštevovať. Nosil som jej rôzne drahé veci, aby videla, ako ju veľmi milujem.Ulice boli tiché, chodníky čisté. Trávnik zosekaný tak, ako má byť. Zastavil som pred nízkym rozľahlým domom s garážou, presklennou terasou a altánkom v malej záhrade za domom. Auto, strieborna carrera, stála pred garážou. Zapálil som si cigaretu a poobzeral sa okolo. Opatrnosti nie je nikdy nazvyš. Chvíľu som postál, fajčil cigaretu a myslel na iné veci. Prešiel som cez mäkučký trávnik k dverám. Okno v kuchyni svietilo. To ma potešilo, nerád som Krásku budil.Zazvonil som pri dverách, zahasil cigaretu a ohorok vložil do kvetináča. Otvorila mi stará pani Krunová."Dobrý večer," pozdravil som.Krunová sa usmiala, pozvala ma dnu a hneď spustila. "Už vás čaká. Celý večer o vás hovorila. A máme lasane. Ak ste teda ešte nejedli. Teraz je v kuchyni, čaká vás." Tiež som jej platil dosť."Vďaka, nie som hladný. Ako sa má moja Kráska?""Celkom dobre."Pozrel som Krunovej do očí. "Tie nové lieky, čo jej predpísal doktor. Zabrali?"Krunová rýchlo prikývla. "Zlepšilo sa to. Záchvaty už nemá tak často."Zložil som kabát a pomaly vošiel do kuchyne. Kráska sedela za dreveným stolom, ruky položené na stole pred sebou. Z hrnčeka sa parilo. Pozerala na vanilkovú kuchynskú linku, jej obľúbená farba. Zelené krásne oči, neprítomný pohľad. Akoby už nič neexistovalo."Ahoj, Kráska."Až teraz ma zaregistrovala. Pomaly otočila hlavu a usmiala sa. Jednu stranu jej stiahlo. Tá plastika sa napriek tomu podarila. Podišiel som k nej a objal ju. Prešiel po vlasoch, pobozkal ju na líca, pery, vysoké čelo, v ktorom už nebolo žiadneho citu. Chytil za ruky. Mala ich studené. Pritiahol som si stoličku a sadol vedľa nej.Kráska sa mi pozrela do očí a povedala. "Ty zomrieš.""Čo to hovoríš, milá moja? Prečo by som to robil? Zostanem tu s tebou. Odnesiem ťa hore a počkám kým nezaspíš."Znova sa pokúsila o úsmev. Jedna strana tváre bola ochrnutá. Na hlave mala šatku, ktorá zakrývala silné popáleniny. Namiesto vlasov zostali hlboké červené vrásky."Ako si sa dnes mala? Rozprávaj, rád ťa počúvam."Zobral som jej ruky do svojich."Rád počúvaš strašidlo?""Ty si iba moje strašidlo, Kráska," znova ju bozkám na pery.Ťažko sa jej dýcha. "Už nechcem, aby si odchádzal. Prichádzaš iba v noci. Ani neviem, čo robíš celé dni. Chcem, aby si bol so mnou. Navždy.""Zatiaľ to nejde, Kráska. Ešte musíme počkať. Niekoľko mesiacov, možno týždňov... Potom budeme navždy spolu, uvidíš.""Bojím sa o teba.""O mňa sa nemusíš báť. Ja prežijem všetko, Kráska."Usmiala sa. Po lícach sa jej skotúľali slzy.Opatrne jej utieram slzy a usmievam sa. Vymýšľam si, čo som dnes robil, a kde som bol, koho som stretol. Ako to vyzerá dolu v meste. Rozprávam jej o vločkách, ktoré sa už nerozpúšťajú a meste plnom ľudí. Kráska so zatajeným dychom počúva. Pootm rozpráva ona, ale iba krátko, cítim, že je unavená."Odnesiem ťa, Kráska," vstanem.Pobozká mi ruku."Všetko bude v poriadku," ubezpečujem ju.Potom ju zoberiem, opatrne dvihnem z kolieskového kresla a odnesiem do spálne. Jej nohy bez citu visia dolu ako pančuchy naplnené pieskom. Chvíľku to trvá, kým zaspí. Potichu zavriem dvere. Pri odchode dávam Krupovej zväzok bankoviek."Starajte sa mi o ňu dobre."Krupová prikývne, zjavne ju niečo trápi."Tak to povedzte," vyzvem ju, hoci sa už ponáhľam."Kráska už dva dni nespala. Niečo sa stalo.""To nič. Zavolám doktorovi. Niečo jej predpíše.""Nie, nemyslím, že je to v tom. Hovorí o vás. Stále vás spomína. Rozpráva smutné veci.""Iba som jej chýbal, Ada," oslovím ju krstným menom. "Hlavu hore, Ada, nič sa nedeje."Idem von, zapaľujem si cigaretu. Obídem celý dom, či je všetko v poriadku. Je už takmer dvanásť, musím ešte vyzdvihnúť Augbyho a ak sa ožral, potom je všetko v ťahu a na tú fabriku sa môžem rovno vykašľať. V aute mám brokovnicu a dva revolvery. Chvíľu fajčím, pozerám do okna, za ktorým je Kráska.Idem späť cez mesto, ktoré pomaly utícha, prechádzam cez dlhý most, ponad temnú rieku. Augbyho rieku. V rádiu stále hovorí pošuk o upíroch. Dokonca tam sedí aj nejaký farár a každú vetu končí slovom ámen. Zastavujem pred EBENOS a idem dnu. Vnútri to vrie, spoznávam tu nejakých ľudí, hľadám Augbyho. Sadám si za bar a objednávam kokteil. Kupujem si cigarety a jednu zapálim. Zišli sa tu pekné kočky. Augbyho nikde nevidím. Hrajem sa so zapaľovačom a pozerám na barmanov, ako sa pohybujú, nalievajú, usmievajú a to všetko so svojským grifom. Niekto mi položí ruku na plece. Stojí pri mne Augby, celý červený, v dobrej nálade, s cigaretou v ústach bez svojho koženého saka."Ako sa máš, kamarát?""Choď si po sako, už musíme ísť," poviem mu."Ale no tak, kašlime na to. Vzadu pri stole mám dve dievčatá, uvidíš, trocha sa pozabávame," opiera sa o mňa Augby."O dve hodinky sme späť, choď si po sako."Augby pustí cigaretu na podlahu. "Ty si sa zbláznil."Odchádza a mne napadá, že som sa naozaj zbláznil. Celý deň je zvláštny, čudný, mrazivý a chladný. Spomenul som si na slová Krásky. Zomrieš. Neviem, prečo sa práve dnes musím ísť pozrieť do tej fabriky. Márne si nad tým lámem hlavu. Necítim sa vo svojej koži a Augby má možno pravdu. Mal by som ostať a zabaviť sa."Nenecháme to na zajtra?" skúša Augby a v ruke drží sako."Nie, dnes. Ideme.""Nechajme to na zajtra," navrhne Augby, aj keď vie, že som sa už rozhodol."Hovoril som ti, že to dnes oťukneme. A stále to platí.""Posratý Jones, nemohol radšej skočiť do rieky?" zavrčí, a ja si myslím to isté.Zaplatím, nechám sprepitné a odchádzam. Augby sa za mnou vlečie ako zbitý pes. Sú už takmer dve. Nasadáme do auta. Augby je mrzutý. Naštvaný."Pozri, vojdeme dnu a pozrieme, čo sa tam deje."Konečne naštartujem, aj ja to chcem mať za sebou čo najskôr."Čo by sa tam malo diať?"Dvihnem plecia a zaradím jednotku. Kolesá na okamih prešmyknú."Niekto ich zastrelil, alebo zdrhli, srať na nich," rozmýšľa nahlas Augby.Poškrabem sa na strnisku. "Ale môže tam byť hocičo.""Panebože, chceš ma vystrašiť? Máš vzadu tú brokovnicu?""Len pokoj, mám všetko.""Dnes je moja," vyhlási Augby. "Čo si tým myslel, že tam môže niečo byť?""Ani neviem. Možno iba ich posraté telá."Letíme cez mesto, i ke´d je cesta biela, ale našťastie prázdne, policajti sa tiež niekam schovali, prekračujem rýchlosť a kašlem na značky. Dostali sme sa do priemyselnej štvrti. Svetlá hltajú dlhú a širokú cestu. Okolo sa rozťahovali žeriavy, nádrže, sklady, stroje, dlhé steny tmavých budov. Zastavil som oproti vchodu do fabriky. Vystúpili sme z auta."Čudné," ozval sa do ticha Augby."Čo ti je čudné?""Nevidím tu žiadnych bezdomovcov.""Zaliezli, je poriadna zima. Omrzli by."Augby povedal aha a vytiahol z kufra brokovnicu. Prezrel ju, zamieril do tmy a potom ju nabil. Fajčil som a pozeral na fabriku. Obrovská budova s tmavými povybíjanými oknami. "Tak poďme, nech tu nie sme donekonečna," zavelil Augby.Zobral som so sebou dva revolvery a náboje. Silnú baterku. Kráčame po štrku, nájdeme v plote dieru a vojdeme dnu. Z jednej strany sa na nás pozerá niekoľko veľkých vrát, spod mnohých vychádzajú už nefunkčné koľaje. Vyberiem jedny obyčajné dvere na kraji a ukážem: "Tade."Augby zavrčí, cítim, ako sa strasie. Plechové dvere sa otvárajú s hlasitým vŕzganím. Chvíľu čakáme, baterkou skontrolujem prvú menšiu miestnosť. Pracovné stoly, na podlahe sklo, polámané drevo a pokrútený kov. Pováľané skrine. Ideme dnu. Sme obaja napnutí, pretože nevieme, čo tu naozaj môžeme čakať. Pred niekoľkými mesiacmi sa na tomto mieste stretol Jones s jedným informátorom, ktorý sa rozhodol, že bude s nami spolupracovať. Ale Jones sa nevrátil. Potom poslali Mickeyho s Alanom a tí sa nevrátili tiež. Vlastne, Alan sa vrátil, dostal sa von, utekal po koľajniciach niekoľko kilometrov až ho zobral vlak. Vysoká hala, zvláštne vlhko, ticho, až na zvuk stonajúceho kovu. Prechádzame do veľkej výrobnej haly v strede. Lúč svetla ohmatával staré opustené steny, rozvody vzduchu a elektriny, vytrhané káble, potrubia, tony železného šrotu. Vyplašili sme vtáky, ktoré tu spali. Počul som Augbyho dych tesne vedľa seba. Kráčali sme v strede, medzi obrovskými strojmi, ktorých účel som veľmi nepoznal. Kovové monštrá sa týčili až ku plechovému stropu. Augby sa potkol, inštinktívne som ho zachytil."Daj pozor na tú brokovnicu," sykol som.Augby zahrešil. Určite mi chcel povedať niečo príjemné. V podstate som si na neho zvykol. Niekedy mal svoje dni, ale to asi každý. Rozhliadali sme sa na každú stranu. Nič sme nevideli a chcelo sa nám domov. Začínali sme sa upokojovať. Chcel som navrhnúť Augbymu, nech zastane, aby sme si zapálili. 0Zrazu mi zhasla baterka."Dopekla," zahromžil som.Hlas sa niesol do tmy. Niekoľkokrát som ňou udrel o dlaň, ale nepomohlo to. Celkom som sa sústredil na svetlo. Ani som si to nevšimol.Keď sa konečne rozsvietila, zistil som, že som zastal sám.V sekunde mi prebehlo hlavou niekoľko myšlienok. Od Augbyho zlého vtipu cez niečo zlé, čo sa môže stať aj mne, až po pocit zvieracieho strachu. Vytiahol som oba revolvery a pritisol sa k chladnému kovu mohutného lisu. Chcel som kričať na Augbyho, ale iba som sucho prehĺtal. Nebolo mi do smiechu. Pozrel som sa naľavo i napravo. Zašiel som za lis. Baterkou som vymietol každý kút, ale nikde som ho nevidel. Určite sám neodišiel. Sám určite nie. Na to bol Augby dostatočne posratý. Potom tu ale musel byť niekto iný. Rozmýšľal som, čo ďalej. Nemohol som tu zostať. Oháňal som sa svetlom ako mečom. Počul som svoj vlastný dych a nedokázal sa rozhodnúť. Minútu sa vliekli a chrbát som mal napriek chladu od potu. V diaľke som uvidel biely fľak. Z hrdla sa mi dral výkrik. Postava celá v bielom, ktorá sa pomaly približovala. Bola to Kráska. Stála zrazu zopár metrov predo mnou. Mala na sebe bielu nočnú košieľku kúpenú u Sacca. Z úst jej tiekla krv, stekala po prsiach až na brucho v tenkých pramienkoch. Jej biela pokožka presvitala spod látky a vlasy padali na plecia."Kráska," vyšlo zo mňa.Pristúpila ešte bližšie a ja som uvidel jej dlhé očné zuby na krvavo červených perách. Ruky jej viseli pri tele. Už to nebola ona. "Čo to robíš, Kráska?""Chránim ťa," spoznal som jej melodický hlas.Musel som sa spamätať, inak by som jej podľahol."Čo to robíš, Kráska?""Budeme navždy spolu. Poď trocha bližšie, miláčik.""Co sa to s tebou stalo?"Stále opakujem otázku, na ktorú si dokážem dať odpoveď aj ja sám. Pochopil som, že ju musím zastreliť. Niečo sa vo mne zlomilo. Trasiem sa a cítim, ako mi chlad preniká do kostí, ako sa dnešná noc pomaly uzatvára. Spomenul som si, že dnes je najdlhšia noc spomedzi všetkých v roku. Farár z rádia povedal ohlušujúce ámen a ja som sa rozplakal. Kráska sa usmiala, bol to však iba chabý pokus, znetvorená časť jej tváre sa iba príšerne skrútila, očné zuby ešte viac vystúpili. Urobil som krok dozadu. To ju nahnevalo. Otvorila oči a napla svaly na rukách. "Mal by si odísť so mnou.""Čo to robíš, Kráska," zopakoval som."Budeme veční, nemusíš sa báť. Poď ku mne, miláčik."Natiahla ku mne zakrvavené ruky. Pod bielou pokožkou sa zreteľne ukázali modré žily. Vytiahol som obidva revolvery, dvihol pred seba ruky a potiahol spúšte. Bol som pripravený na spätný náraz, ale i tak ma prekvapila sila a rachot, ktorý vyrobili. Pred očami mi prebleskovali ohníčky. Guľky opúšťali hlaveň závratnou rýchlosťou a Kráska, tá sa zmenila na pokrúteného netvora. Na košieľke sa objavovali červené fľaky, ktoré vybuchovali, strhávali kožu a lámali v tele kosti. Skrivila ústa, telo sa prehlo dozadu, natiahnuté ruky čakali na moju náruč a potom - od tlaku veľkej ráže - zmizla v tme. Ohúrený stláčam spúšť aj napriek tomu, že sú bubienky prázdne. Až po chvíľke si uvedomujem, že stále opakujem: bola to Kráska, bola to Kráska, bola to Kráska. Spustím ruky a cítim, ako mi šklbe celým telom. Chvejem sa a nedokážem pochopiť, čo som vlastne urobil. Stojím v tme, v silnom lúči svetla sa krúti prach. Teraz som si istý, že ju už nikdy nestretnem.V ústach mám sucho a po chrbte mi začínajú prechádzať zimomriavky. Niekde tu ešte leží Jones, Mickey a Augby. Vlastne ani neležia, iba sa túlajú bez duše a bez domova. Z toho posledného som radosť nemal. Tí zvyšní boli vlastne babráci, ako zvykol hovoriť Augby. Nabijem oba revolvery, dvihnem baterku a zhlboka sa nadýchnem. K východu mám presne osemdesiat krokov.

Fero Juhasik

Fero Juhasik

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Žijem a pracujem v Košiciach. Zoznam autorových rubrík:  PoviedkyNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu