Nakoniec sa Lee rozhodla klamať. Nie, nestačilo iba jednoducho mlčať, obísť horúcu tému, šikovne sa vykrútiť, nenechať sa nachytať na žiadnom slovíčku, pretože sa to rozhodne nijako nedalo. Klamať, zatĺkať, nepriznať. Do rozhovoru vloží niekoľko viet, ktoré zakrivia skutočnosť tak, aby Lee nebola nútená urobiť ďalšie únavné a nepríjemné kroky. Zatiaľ.
Sedel som v lietadle, pozeral na štartovaciu plochu cez okrúhle okno a nasával vôňu kabíny, ktorá ma mierne vzrušovala. Akoby sa zapol jeden z ďalších spínačov, ktorý prikrylo svojim bahnom šialenstvo v uplynulých mesiacoch. Pachy uvoľňujúce polyesterové látky poťahov kresiel, umelé hmoty, výplne a obklady stien ma vracali do atmosféry starej známej civilizácie.
JoPaul sa dvihol hore, utrel si ruky od oleja do handry a potom si ju zastrčil do bočného vrecka na širokých nohaviciach. Obišiel stroj, napumpoval palivo a naštartoval. Motor sa rozkašľal, kľukovka niekoľkokrát otočila a skelet sa rozhojdal na tlmičoch. JoPaul opatrne pridal palivo a motor sa roztočil pravidelnými otáčkami. Hluk bubnujúcich piestov zaplnil miestnosť.
Rob Delay kráčal po ulici zhrbený pod náporom severského vetra. Vyzeral ako opustený, zbytočný človiečik bez domova, bez chuti do života, ktorý sa rozhodol zamrznúť na ulici. Víchrica s hustým snežením zakrývala všetko ľadom a zamŕzajúcim snehom. Zotmelo sa, pouličné lampy sa kývali so stonaním vo veľkých oblúkoch a vytvárali svetelné efekty. Rob nechal svoje pokazené auto napospas počasiu a vybral sa po ulici smerom k centru. V duchu si predstavoval ako sa modrý opel stráca pod nánosom snehu.
Pozeral som na Jacka. Jack sedel uprostred miestnosti s nízkym stropom z poprekladaných brvien, osvetlenou svetlom z lampáša a pred sebou mal na stole rozobratú pušku. Už dlhý čas sedel na stoličke a pozorne sa díval, skôr by sa dalo povedať kochal, na súčiastky vyrobené z kvalitného kovu, ktoré sa leskli na bielom sviatočnom obruse.
Dostávam správy. Niektoré sú príliš krátke a nejasné. Tie sú najhoršie. Hlásateľka číta monotónnym hlasom, ktorý mi niečo veľmi, veľmi pripomína. Vidím jej tvár, vlasy, ruky držia papiere, ústa sa nezastavia, som sústredený na jej ústa, ktoré sa pohybujú a vytvárajú slová. Ale slová zrazu odchádzajú preč, do ticha a blikanie obrazovky ma vôbec neruší.
Strhnem sa. Okolo panuje tma. Oči si po chvíľke privyknú. Pozriem na budík. Do čiernoty blikajú štyri nuly, akoby sa zastavil čas. Ležím a rozmýšľam nad pohybom, ktorý som zachytil. Nezmysel, som tu sám, aký pohyb. Napriek tomu ma zalieva pot. Pravdepodobne som nespal. Alebo to bol iba zlý sen. Niekedy prichádzajú i zlé sny.
Pozerám Milionára, pretože to pozerá otec, brat i mať, ja mám iba dvanásť a nemám zatiaľ na televízor.
V krčme U Štefana som rozhodil svoj hlavný stan, aj keď sa vedúci veru pýtal, že či som znova nie v nejakom svrabe tak ako vždy, no ja som mu odsekol, že nech sa stará o svoju ženskú. Že som prišiel na jedno – dve pivká a tak to zostane. Nakoniec, starý nebol ani taký posratý, ako sa tváril, ale vzadu šil svoje kšefty a veru nebol rád, keď som tu s kamarátmi narobil problémy. Lebo on bol taký neproblémový typ.
Toho večera som mal viac ako dosť. Detiská sa celkom zbláznili, pobehovali po celom dome a šaleli ako bookmakeri na burze dovtedy, kým som nezačal revať aj ja. Joan ma potom odviedla do kúpelne a pohrozila mi.
Povedal som Augbymu, aby to nechal tak. Nech sa na to vyserie. Zabuchol dvere a chvíľu sa so mnou nerozprával. Iba zúrivo poťahoval z cigarety, a keď ju vyhodil cez okno, zapálil si ďalšiu. Na kapotu padali snehové vločky. S Augbym bolo ťažko, museli ste mať filipa, aby ste s ním vychádzali. Ťahal som to s ním už osem mesiacov. Za ten čas zastrelil jedného zomierajúceho feťáka a zranil približne dvadsať ľudí.
